Než začneš čítať
Príbeh sa dotýka detstva, v ktorom nebol priestor na vlastný hlas. Čítaj, keď na to máš priestor.
Kontext
Toto je príbeh o tom, ako som sa naučila mlčať. Situácia v škole a môj otec, ktorý nikdy nepochopil, o čom výchova naozaj je.
Scéna
Riešili sme nejaký problém zo školy. Otec na mňa hučal kvôli niečomu, čo si už dnes ani nepamätám, a potom mi položil otázku. Nadýchla som sa, že mu odpoviem — ale nestihla som ani začať. Zrúkol na mňa: „Neklam mi.“ Ostala som ticho. Celú situáciu som len v tichosti pretrpela.
Uvedomenie
Následok to malo taký, že som prestala komunikovať veci. Len som sa slepo prispôsobovala, nech mi to bolo akokoľvek nepríjemné.
Môj pohľad teraz
Dnes už viem, že to ide aj inak — nemusím sa zmenšovať, aby som vyhovela. Stále sa učím komunikovať veci, keďže som na to nebola naučená, a občas mi to ide dosť neohrabane. Ale nevzdávam sa. Pomenovať veci na rovinu je oslobodzujúce — a aj keď ten druhý nepočúva, volím si vlastný spôsob: poviem to jasne a stručne, a ďalej to nekomentujem.
Prepojenie so vzorcom
Keď som prišla na to, že sú to len vzorce správania — konkrétne u mňa nazvime ho „umlčaná pravda“. Ide o vzorec, kde úprimná odpoveď je vopred označená za klamstvo, ak nezapadá do toho, čo autorita už rozhodla, že je „pravda“.
ČO SI Z TOHO ZOBRAŤ
Počúvaj samu seba — ako sa cítiš v situáciách, ktoré sa ti dejú. Pri žiadnom rozhovore by si sa nemala cítiť menej. Máš rovnaké právo prejaviť, ako sa cítiš v danej situácii, ako ktokoľvek iný.
Reflexia z vlastnej skúsenosti, nie odborná rada.
Spoznávaš tento vzorec u seba?
Pridaj komentár