Ticho ako trest: čo si z detstva nesiem do materstva

Doba čítania: 2 min

Kontext

Som dieťa… Je čas príchodu rodičov.

Scéna

Prichádza domov otec. Zatváram sa do izby. Ticho sedím pri stole a tvárim sa, že sa učím do školy. Zviera mi hrdlo. Snažím sa zistiť, spôsobom zatvárania dverí, vyzúvania topánok, buchotom šuflíkov, akú má dnes náladu. Podľa toho viem, ako sa môžem správať a či sa môžem prihovoriť.

Keď nemal náladu, nemohla som robiť hluk, aby počul večerné správy. Len buchol dverami a vedela som, že je zlá nálada. Málo rozprával. Ticho bolo pre mňa ako trest. Nevedela som, či prekážam, či otravujem, či sa smiem prihovoriť. Či mi vôbec odpovie. Cítila som sa trápne a zbytočne, keď ma ignoroval.

Uvedomenie

Teraz som mama a pobyt pri rodičoch a návrat otca domov mi spôsobuje tie isté pocity. Stres, nervozita, zovreté hrdlo. Kým nepríde domov mama, s deťmi sa snažím byť v izbe alebo na dvore. Som nervózna, keď sú hlučné. Častejšie na ne kričím, akoby som chcela, aby videl a počul, že sa snažím ich usmerniť. Akoby som sa bála, že on bude kričať na moje deti, čo by asi reálne nespravil, no strach tam je stále.

Môj pohľad teraz

Naopak, keď príde čas príchodu domov môjho manžela, som každú minútu na okne s nádejou, že už tentoraz tam bude parkovať. Teším sa na neho. Už budeme spolu ako rodina. Budeme sa spolu venovať deťom. Zahráme sa hru. Spolu sa najeme. Pôjdeme na prechádzku. Večer namiesto správ sa budeme rozprávať s deťmi.

Prepojenie so vzorcom

Viem, že vyhľadávam to, čo mi chýbalo v detstve, no tak som sa na to upla, že mám občas pocit, že neviem bez manžela fungovať. Snažím sa uvedomiť si to, keď príde ten pocit, čo sa už celkom darí, ale ešte hľadám spôsob, ako s tým pracovať.

Spoznávaš tento vzorec u seba?