Než začneš čítať
Text sa dotýka potláčania vlastných pocitov a znehodnocovania emócií. Čítaj, keď na to máš priestor.
Prečo sa zmenšujeme, aby nebolo zle?
Veľakrát sa nám stáva, že premýšľame nad tým, čo si kto pomyslí, keď povieme, ako sa v danej situácii naozaj cítime.
A tak sa zmenšujeme – odkyvujeme každému všetko, len aby „nebolo zle“, aby sa druhí necítili dotknutí, aby sa neurazili. Svoje pocity, názory a túžby potláčame.
Trvalo mi to, ale raz som si uvedomila: aj ja som plnohodnotný človek so svojimi názormi, pocitmi a túžbami. Nemalo by ma zaujímať aj to, ako sa cítim ja?
Keď človek potláča seba a snaží sa fungovať tak, aby vyhovoval druhým, minie toľko životnej energie, že z neho ostane len unavená, nervózna, kričiaca bytosť. A treba nám to?
Keď sa prejavíme a príde výsmech
Zaujímavé je, že sa trápime, aby sme sa nedotkli druhých. Nemalo by nás však zaujímať aj to, ako sa „oni“ správajú k nám? A prečo od nich neskôr „utekáme“ a nemáme s nimi žiadny vzťah? Lebo keď sme sa naozaj prejavili a povedali, čo cítime, boli sme za to ponížení, vysmiatí, označení za precitlivelých. Práve preto od týchto ľudí neskôr utekáme a vzťah s nimi tichým spôsobom končí.
Prečo majú byť naše emócie menej hodnotné ako emócie druhých?
Syndróm dobrého dievčaťa a cesta späť k sebe
Nespočetne veľakrát som sa zmenšovala, aby som vyhovovala – a aj tak som nevyhovovala. Nešlo to hneď. Najskôr som si musela uvedomiť, kde všade opúšťam seba, a potom som sa začala krok po kroku meniť. Nepotrebujem, aby ma ľudia mali radi za každú cenu. Chcem, aby ma mali radi takú, aká naozaj som.
Keď nás niekto vysmeje za naše emócie alebo ich akýmkoľvek spôsobom zhodí, myslím, že to vypovedá skôr o ňom ako o nás.
Tento vzorec „dobrého dievčaťa“ sa nám v dospelosti ukazuje v rôznych podobách. Ja sa ho učím spoznávať podľa jednoduchej otázky: prikyvujem, lebo to tak cítim, alebo len aby nebolo zle?
Reflexia z vlastnej skúsenosti, nie odborná rada.
Spoznávaš tento vzorec u seba?
Pridaj komentár